Johanka z Arku, resp. Jana z Arku zasiahla do storočnej vojny v čase, keď takmer celé severné Francúzsko a niektoré časti juhozápadu kontrolovali nepriatelia. Angličania ovládli Paríž a Burgunďania Remeš, tradičné korunovačné mesto francúzskych kráľov.
Johanka sa prvýkrát preslávila pri oslobodení obliehaného Orleansu. Za niekoľko mesiacov sa jej podarilo dokázať, že Angličania nie sú neporaziteľní a mala výrazný podiel na korunovácii Karola VII. za francúzskeho kráľa.
Slúžka z Orléans
Jana z Arku nikdy nepoužívala otcove priezvisko d‘ Arc, ktoré sa občas prekladalo dokonca ako Darc či Tarc. Používala ale meno Jehanne la Pucelle – Johanka slúžka. Podľa toho aj dostala prezývku „slúžka z Orléans“. Prvý písomný záznam s menom Jeanne d‘Arc sa objavil až 24 rokov po jej smrti.
Aby dokázala, že je poslaná Bohom a nie čarodejnicou, zdôrazňovala aj svoje panenstvo: preto je dodnes známa pod prezývkou Panna Orleánska .
Jana z Arku ako módna inšpirácia?
Napriek tomu, že neexistuje jej portrét, vďaka písomným svedectvám si môžeme vytvoriť pomerne verný obraz Johanky z Arku. Ani mužské oblečenie nedokázalo skryť charakteristické ženské črty jej postavy. Mala tvár s harmonickými črtami a okrúhle, jasné oči, pravdepodobne modré…
Hlasy, ktoré tínedžerke Johanke prikázali obliecť si mužský odev a vyhnať Angličanov z Francúzska, jej tiež prikázali ostrihať si dlhé, čierne vlasy. Jej účes bol bežný medzi rytiermi tej éry.
V roku 1909 vyhľadávaný parížsky kaderník poľského pôvodu Antoni Cierplikowski, známy ako Monsieur Antoine, očaril svoje klientky krátkym strihom „bob“, pričom ako svoju inšpiráciu uviedol Janu z Arku.
V jednu nedeľu v roku 1911 požiadala Antoina o pomoc jeho verná zákazníčka, herečka Ève Lavallière. Takmer 40-ročná žena mala stvárniť postavu 18-ročného dievčaťa. Režisérka hry bola neústupná, keď požadovala, aby túto úlohu hrala ona. Ève sa oprávnene obávala posmechu parížskeho publika.
Pri skúmaní jej tváre Antoine premýšľal, čo sa dá urobiť. Potom vzal do rúk nožnice… Premena bola neuveriteľná. Nová vizáž herečky ostala až do premiéry utajená. Keď sa objavila na pódiu, diváci žasli. Antoine rozlúskol tajomstvo večnej mladosti.
Účes sa onedlho preslávil ako „à la Jeanne d’Arc“ a ženy prejavovali obrovský záujem. Pre mnohé sa stal symbolom vymanenia z konvencií. Písal sa rok 1911.
Zrejme prvou ikonou, vďaka ktorej bob prenikol do sveta bola Zelda Fitgerald. Manželka spisovateľa F. Scotta Fitzgeralda, dáma s literárnymi ašpiráciami, sa stala stelesnením nezávislej modernej ženy.
Legendy a skutočnosť
S Johankou z Arku, hrdinkou storočnej vojny, sa spája mnoho legiend. Medzi najzaujímavejšie patria dve: Jana z Arku bola údajne nevlastnousestrou kráľa Karola VII. a nezomrela v Rouene.
V lete 1435 v Lotrinsku istá Klaudia des Armoises o sebe tvrdila, že je Pannou Orleánskou. Vraj sa jej podarilo utiecť z rouenského väzenia a jej poprava bola fingovaná. V podvode mali prsty Johankini bratia Pierre a Jean a všetci traja za šesť rokov nadobudli slušný majetok. Klamstvo vyšlo najavo až po audiencii pseudo-Johanky u panovníka Karola VII.
Nenasledovali však žiadne právne dôsledky a bratia – ktorých koruna spolu s Johankou povýšila do šľachtického stavu spolu so všetkými členmi rodiny – naďalej prosperovali. Keď Johankina matka neustala so žiadosťami o nové súdne konanie, bratia neostali bokom, ale zohrali dôležitú úlohu pri úspešnej petícii pápežovi Callixtovi III.
Vizionárka alebo obeť duševnej choroby?
Hlavným zdrojom informácií o Johankinom živote sú záznamy z neskoršieho súdneho procesu. Podľa nich tvrdila, že jedného dňa v roku 1425, ako trinásťročná, mala od Boha videnie. Svedčila, že sa jej zjavil archanjel Michal v sprievode anjelov a onedlho aj svätá Katarína a svätá Margaréta. Tie ju najprv nabádali, aby chodila do kostola a žila zbožne. Neskôr Janu z Arku čoraz naliehavejšie žiadali, aby oslobodila Francúzsko od Angličanov a ustanovila Karola VII., nekorunovaného následníka francúzskeho trónu, za právoplatného kráľa. Johanka tvrdila, že videnia často sprevádzalo jasné svetlo a že pri zvonení počula hlasy zreteľnejšie.
Tvrdenia niektorých vedcov vysvetľujúcich jej vízie psychiatrickým alebo neurologickým ochorením – epilepsiou, migrénou, tuberkulózou či schizofréniou – väčšina odborníkov neprijala.
Keď Johanka prvýkrát požiadala zástupcu dauphina (pozn.: následníka trónu) Roberta de Baudricourta o možnosť navštíviť následníkovo sídlo, hrad v Chinon, dostala odmietavú odpoveď. Baudricourt príbuznému, ktorý Johanku sprevádzal, poradil, nech ju zoberie domov a zaštupľuje jej uši, aby už žiadne hlasy nepočula.
Nevieme, čo Baudricourta pri ďalšom stretnutí presvedčilo, možno Johankina naplnená veštba o porážke Francúzov pri Rouvray 12. februára 1429, vieme však, že s malým sprievodom v mužských šatách podnikla riskantnú cestu nepriateľským územím za dauphinom Karolom do Chinonu. Objavili sa aj tvrdenia, že zároveň utekala pred neželaným pytačom. Ona si predsa zaumienila, že ostane pannou.
Keď sa po dlhom zvažovaní dauphin rozhodol prijať Johanku, asi zohrala svoju úlohu aj zvedavosť.
Aby si overil, či je naozaj poslaná Bohom, pripravil zvláštne predstavenie. V obyčajných šatách sa zamiešal do davu dvoranov a jeho miesto na tróne zaujalo páža – Comte de Clermont. Johanka trik odhalila. Našla následníka v dave ľudí, hoci ho predtým nikdy osobne nestretla. Pokľakla pred ním so slovami: „Milostivý pane, prichádzam a som poslaná Bohom, aby som vám zvestovala, že budete pomazaný a slávnostne korunovaný v meste Remeš a že vy ste pravým kráľom Francúzska!“
Karol sa potom rozhodol porozprávať s Janou osamote a vypočuť si správu určenú len je pre jeho uši.
Je zrejmé, že Johanka presvedčila Karola o jeho legitimite. To bolo mimoriadne dôležité s ohľadom na skutočnosť, že jeho matka Izabela Bavorská, mala viacero milencov, a tak si len máloktoré z jej detí mohlo byť isté tým, že v ich žilách prúdi krv Karola VI. Bláznivého.
Na návrh vojvodu a z Alenconu, ktorý uveril Johankinmu poslaniu, následník nariadil na univerzite v Poitiers lekárske i teologické vyšetrenie dievčaťa. To prvé malo preukázať, že je pannou. Teológovia zas mali rozhodnúť o jej pravovernosti. V otázke božského vnuknutia a poslania Johanky z Arku odporučili, aby boli podrobené skúške. Tou skúškou mala byť záchrana Orléansu.
Panovník vôbec nespochybnil príčetnosť Johanky. Znaky šialenstva by zrejme spoznal, pretože nimi trpel jeho otec Karol VI.
Fakt, že si Johanka získala priazeň Karola VII. má viac dôvodov. Vo Francúzsku existovalo dávne proroctvo, že národ zachráni panna z „hraníc Lotrinska, ktorá dokáže konať zázraky“. Navyše následníkovi už v rukách neostali žiadne tromfy. Jana z Arku sa pre demoralizované kráľovstvo stala zdrojom nádeje.
Zástavy víťazstva
Veliteľom obliehaného mesta bol kapitán Jean de Dunois, prezývaný tiež Bastard Orleánsky.
Počas bojov sa Johanka z Arku nikdy neodlúčila od svojich štandárd. Karol daroval Johanke okrem rytierskeho výstroja, malú družinu, koňa a vlastnú zástavu, na ktorej boli vyobrazené ľalie a slová Jesus Maria.
Keď jej zástavy prvýkrát zaviali pri Orléanse, francúzski velitelia úlohu Johanky videli len v morálnej rovine. Bola vylúčená z vojenských porád. Svojou neochvejnou vierou vo víťazstvo a osobnou statočnosťou si však získala dôveru vojakov. Angličania ju síce častovali urážkami, no čoraz viac ich desila myšlienka, že idú do boja s Božím poslom.
Keď sedela na koni a držala zástavu, ani vzdialene nepripomínala jednoduché dedinské dievča. „Bol by som ju pasoval za hrdého princa a nie za obyčajnú pastierku,“ napísal súčasník.
Johanka totiž výborne jazdila a šermovala. Z historických prameňov nemáme informáciu o jej účasti v otvorenom boji. Sama tvrdila, že radšej išla k nepriateľovi s vlajkou ako s mečom a nezabila žiadneho človeka. Pri pohybe v prvých líniách ale utrpela ťažké zranenie. Do ramena ju zasiahol nepriateľský šíp. Napriek zraneniu sa na bojisko vrátila, povzbudzovala francúzske jednotky k postupu na hlavnú anglickú pevnosť les Tourelles. Jej radami sa začali riadiť aj niektorí z dôstojníkov, ktorí na bojisku museli obdivovať jej úžasnú intuíciu.
Jean Dunois, člen Johankinej družiny, o svojej veliteľke povedal: „Keď sme boli vedľa nej, nemohli sme si o nej ani myslieť zle. Podľa mňa v tom bolo niečo božské. Vojvoda z Alenconu vypovedal, že Jeanne viedla armádu, ako keby „to bola kapitánka s 20 alebo 30-ročnými skúsenosťami“.
Koniec obliehania Orléansu považovali mnohí ľudia, vrátane francúzskych cirkevných autorít, za znamenie potvrdzujúce Johankine Božské poslanie.
Posledná výprava
Johanka prejavila rozhorčenie nad správaním husitov, ktorí podnikli v roku 1430 úspešnú výpravu do Saska, Durínska a Bavorska. Vyraziť do boja proti nim už nestihla. Keď v roku 1431 s dobrovoľníkmi tiahla na pomoc mestu Compiègne, ktoré obliehali Burgunďania, padla do zajatia. Za 10 000 libier ju predali Angličanom.
