Ako si nastaviť svoje osobné hranice vo vzťahoch, to sa neučí ani v škole a ani v rodine to veru nebýva bežnou praxou. A to aj napriek tomu, že je to mimoriadne dôležité ako pre sebavedomie človeka, tak aj pre jeho celkovú spokojnosť v živote, pre harmonické vyvažovanie potrieb individuality s potrebami a požiadavkami „sveta naokolo“, či už ide o vzťah medzi ženou a mužom, rodinné vzťahy alebo pracovné prostredie.
Vedomé nastavenie si hraníc v dospelosti je tak priam nevyhnutnosťou. Hlavnou otázkou, na ktorú si zodpovieme v tomto článku, je však tá, prečo si nastaviť hranice vo vzťahoch? Prečo vôbec je toto asertívne vyhranenie sa voči svetu takou dôležitou úlohou aj vo vašom živote?
Pri zadefinovaní osobných hraníc si pomôžeme knihou Hranice (Kedy povedať nie, kedy povedať áno), autorom ktorej je Henry Cloud a John Townsend. Podľa autorov knihy patrí pod hranice všetko, čo nám pomáha odlíšiť sa od niekoho iného. Hranica demonštruje, kde sa začíname a kde končíme.
Osobné hranice nás vedú k pocitu vlastníctva, lepšie povedané sebakontroly, ale aj slobody a zodpovednosti. Človek bez nastavených hraníc sa, metaforicky povedané, stráca v druhých a seba stráca v prvom rade.
Vo fyzickom svete môže byť hranicou plot. Ten je dobre viditeľný, určuje osobné vlastníctvo niekoho. Osobné hranice na duševnej a duchovnej úrovni však už tak jasne viditeľné nebývajú. Tu je však možné vyhraniť sa vďaka slovám. Najjednoduchším slovom, ktoré jasne vytvára hranicu, je slovo nie.
Čo býva obvyklým koreňom problému?
Začneme trochu zo širšieho hľadiska. Nastavené hranice sú dôležité od detstva. V tomto období ich ale prispôsobuje rodič, resp. vychovávateľ. Sú to, jednoducho povedané, pravidlá – čo sa nesmie a čo smie.
A treba povedať, že sú dôležité, keďže dávajú dieťaťu, jeho návykom a správaniu rámec, v ktorom sa „pohybuje“. Ten mu taktiež poskytuje bezpečie, pocit istoty (ako veci fungujú, a to nielen doma, ale aj vo svete) a nastavuje istým spôsobom aj jeho sociálne fungovanie.
Problémom v tomto ohľade však býva príliš autoritatívna výchova a výchova, v ktorej sú potreby dieťaťa (nemusí ísť len o tie fyzické, ale vo väčšine prípadov ide skôr o potreby psychické, ktoré náležia danému veku) upozaďované, resp. nevenuje sa im dostatočná pozornosť a ich naplnenie teda nie je uspokojivé.
Dieťa väčšinou nemá dovolené autenticky prejavovať nielen svoju osobnosť, svoje potreby, ale aj emócie (problematický býva najmä hnev, ktorý sa berie ako neposlušnosť). Nie je tu teda nejaký priestor na postavenie si základov vlastných hraníc vo vzťahoch.
V tomto type výchovy môže dieťa nadobudnúť pocit, že nie je dôležité to, čo potrebuje či cíti ono samé, ale oveľa podstatnejšie je to, ako sa cítia a čo potrebujú ostatní. Svoju hodnotu odvodzuje potom od toho, ako je samo „nápomocné“. Je to téma naozaj obsiahla a doteraz uvedené je len veľmi zjednodušený pohľad na vec. K pochopeniu podstaty však postačuje.
Nenastavené hranice aj neustále prekračovanie hraníc druhými ľuďmi má svoje trpké dôsledky
Keď sú hranice človeka nevhodne nastavené v detstve, má s nimi problém neskôr v dospelosti a tu to už začína byť naozaj vážny problém. Problém, ktorý niekoho skôr a niekoho neskôr nakopne riešiť tému, prečo si nastaviť hranice vo vzťahoch. A že je to naozaj extrémne potrebné!
Ľudia bez nastavených hraníc, hovorí sa im aj „people pleaseri“, sa k tomu dopracujú najčastejšie tak, že keď na sebe systematicky a dlhé roky nechajú, metaforicky povedané „rúbať drevo“.
Sú konfrontovaní nielen s vlastnou neautentickosťou a nárastom vnútorného nepokoja, ale pridružujú sa k tomu napríklad úzkosti, depresia, závislosti rôzneho charakteru, ale aj vyhorenie, ba dokonca civilizačné ochorenia.
Každodenným údelom people pleasera je vlastne podliehanie silnému nutkaniu potešiť ostatných, a to aj na svoj vlastný úkor. Títo ľudia bývajú ohromne prispôsobiví. Typický je pre nich pocit, že vlastne na ich želaniach, pocitoch a potrebách nezáleží. Druhí ich preto veľmi radi zneužijú pre naplnenia vlastných potrieb.
No a práve people pelaserom najakútnejšie chýba správne nastavenie osobných hraníc. Samozrejme, nielen people pleaseri majú problémy s hranicami. Tí ich pravdepodobne nemajú takmer žiadne.
No sú tu aj ľudia, ktorých hranice sú pomerne slabé, preto majú druhí tendenciu neustále ich prekračovať. Atakovať ich. Na opačnej strane barikády sú zas tí, ktorí majú na neustálom prekračovaní hraníc druhých postavený svoj životný koncept, napríklad narcistické typy osobnosti. A tie majú úžasne vyvinutý cit na to, ku komu si môžu dovoliť naozaj veľa.
Ľudia, ktorí majú slabé hranice, nevedia povedať nie kontrole, tlaku, požiadavkám, potebám druhých… Majú pocit, že ak niekomu povedia nie, ohrozia ich vzájomný vzťah, a tak radšej pasívne vyhovejú, ale v duchu cítia odpor. Niekedy na nás vyvíjajú tlak iní, inokedy tlak pochádza z nášho vlastného pocitu, čo by sa asi „patrilo urobiť“. Ak ale človek nedokáže povedať nie, či už vonkajšiemu alebo vnútornému tlaku, stráca tak kontrolu nad vlastným majetkom – nad sebou -, preto si nemôže ani vychutnať ovocie sebakontroly. (parafráza z knihy Hranice)
Významné dôvody, prečo nastaviť hranice vo vzťahoch
Či už hranice nemáte žiadne, alebo len slabé, na ktoré druhí neustále skúšajú, kam až ich posunúť vo svoj prospech či pocit víťazstva nad vami (a posilnenie falošného sebavedomia), tu sú zrekapitulované dôvody, prečo si už naozaj a natrvalo nastaviť hranice vo vzťahoch, a to či už svojpomocne alebo aj s využitím pomoci psychoterapeuta, kouča a podobne. Toto uvedomenie si, veríme tomu, bude prospešné a aj váhavých nakoniec nakopne k potrebnej akcii. Poďme si to teda zhrnúť.
Autentickosť je ústredným benefitom pri nastavení a dodržiavaní vlastných osobných hraníc. Byť sebou samým, a to aj so životnými zakopnutiami a nedokonalosťami. Človekom, ktorý vie, čo chce, čo sa mu páči a čo nie a nenechá sa posúvať druhými kade-tade. Neautenticita je dôsledkom neexistencie vlastných hraníc. Patrí sem napríklad naučená hraná ochota, v zásade neúprimnosť k sebe a druhým.
Ďalším významným dôvodom, prečo si nastaviť hranice, súvisí s tým prvým spomínaným. Je to vlastne základný predpoklad pre zdravé a naplňujúce vzťahy na všetkých úrovniach. Bez autentického prijatia seba samého a tiež manifestovania, kým som a kde je čiara, za ktorú nepustím ani tých najbližších, nemožno očakávať ani autentické spojenie s ostatnými ľuďmi.
Zharmonizovanie psychiky a vnútorné upokojenie sa je ďalšou čerešničkou pri správnom nastavení hraníc vo vzťahu k druhým. Človek bez manifestácie vlastných hraníc v sociálnych stretoch rôzneho charakteru bojuje s neustále vzrastajúcim nepokojom. A tiež ten jedinec, ktorého hranice sú neustále prekračované, aj keď ich možno dal jasne najavo, pociťuje hnev. Hnev je emócia v zásade uzdravujúca, no pokiaľ sa nahromadí vnútri človeka, ktorý ho drží v sebe, lebo nemal možnosť naučiť sa ho prirodzene vypustiť von, ústi to do mnohých psychických i fyzických ťažkostí.
