Rodičia nielen malých detí sa stretávajú so špecifickými ťažkosťami, ktoré celkom prirodzene prinášajú konkrétne obdobia života potomkov. Jednou z týchto problematickejších fáz je tá, keď sa dieťa od rodiča nedá „odlepiť“. Väčšinou sa to týka matiek, ktoré v kritických momentoch nemôžu samy ani na WC. Poznáte to? Separačná úzkosť u detí potrápi veru aj najbližších.
Separácia, odlúčenie a negatívne emócie, v rámci ktorých dominuje strach dieťaťa z odlúčenia od jeho blízkych sú v tomto období mimoriadne silné. Separačná úzkosť u detí sa prejavuje neistotou, no v neposlednom rade hysterickým plačom. Čo robiť? Ak si už v tomto ohľade neviete poradiť so svojím drobcom, prečítajte si nasledujúce tipy. Sú pomerne jednoduché a zároveň účinné.
Kedy je separačná úzkosť u detí prirodzená? Fázy separačnej úzkosti
V prvom rade si však najskôr zadefinujeme, kedy je silný strach vyvolaný odlúčením dieťaťa od najbližších, a to predovšetkým od mamy, prirodzenou fázou vývoja. Ide predovšetkým o rozpätie 6 – 18 mesiacov veku dieťaťa. Teda čas, keď je fixácia na matku najsilnejšia a jej neprítomnosť považuje dieťa za ohrozenie.
Takéto nastavenie má svoj základ ešte v dávnej minulosti ľudského pokolenia. Preto sú prejavy úzkosti a strachu z odlúčenia v tomto vekovom rozmedzí úplne v poriadku.
Objavujú sa dokonca odborné tvrdenia, že vynechanie tejto fázy môže súvisieť s neskoršími problémami. Tie s najväčšou pravdepodobnosťou vyplývajú z nedostatočného vytvorenia si citových pút s najbližšími.
Neprehliadni: Ako naučiť dieťa poslúchať? 5 rád zúfalým rodičom
Okrem spomínaného, úzkosť a strach z odlúčenia sa začína výraznejšie objavovať vtedy, keď si už deti začínajú uvedomovať časový horizont (čo sa deje zhruba u 5 až 7-mesačných drobcov) a nežijú tak bezstarostnou prítomnosťou ako predtým.
Ak by sme mali hovoriť o fázach separačnej úzkosti, ide v podstate o priebeh vo vlnách. Úzkostne sa teda dieťa nemusí javiť konštantne. Nejaký čas je plačlivé, prestrašené či nervózne, potom príznaky na krátko odznejú, ale vrátia sa.
Separačná úzkosť u starších detí
Separačná úzkosť u detí sa tiež zvykne prejavovať v predškolskom období a taktiež sa niekedy nevyhne ani veľkým školákom.
V predškolskom a školskom veku je pritom strach a úzkosť podmienená najmä zmenou prostredia, keď dieťa prichádza do škôlky či neskôr ide prvýkrát do školy, teda potrebuje ešte čas na aklimatizáciu.
Strach z neznámeho, teda odlúčenia od toho, čo už dieťa dobre pozná (nemusí ísť len o rodičov, vychovávateľov, ale aj prostredie ako také), sa môže pokojne objaviť aj v 16 rokoch. Napríklad v situácii, keď už veľké dieťa nastupuje na strednú školu v inom meste, pričom je prípadne potrebný aj internát.
V prípade starších detí môže byť separačná úzkosť dôvodom neskoršieho rozvinutia školskej fóbie, ktorá má následne negatívny dopad nielen na socializáciu, ale aj školské výsledky.
Kedy sa mať na pozore?
Pri deťoch nad tri roky už treba dať pozor na dĺžku trvania separačnej úzkosti. Za špecialistom sa odporúča zájsť v prípade, ak by presiahla mesiac. U najmenších detí by mala byť separačná úzkosť na ústupe do zhruba troch mesiacoch od jej začatia.
Čo je základom pri zvládnutí strachu z odlúčenia?
Pri úspešnom zvládnutí separačnej úzkosti ide v podstate o dokončenie procesu prechodu z pripútania do uvoľnenia. Na začiatku stanovuje rodič či vychovávateľ isté hranice. Tie poskytujú dieťaťu bezpečie.
No príde čas, keď bude treba „dobiť“ priestory za týmito hranicami. Dojča vylieza z ohrádky, malé dieťa vybehne na dvor do záhrady, väčšie dieťa navštívi kamaráta a napokon takmer dospelé dieťa môže opustiť rodičovský dom so zámerom štúdia v inom meste a podobne.
Čím viac sebadôvery a dôvery celkovo dieťa má, tým sebaistejšie sa vydáva do sveta, opúšťa známe miesta, nevadí mu, keď nemá „za zadkom“ blízkych ľudí.
Proces postupného uvoľňovania sa, odchádzania sú v základe zárukou pre vlastný život. Bez odlúčenia a odchodu nie je možná individualizácia, sebaurčenie, stanovenie si vlastných cieľov, nezávislosť, samostatnosť a napokon identita ako taká. Toto všetko spomínané však nie je zadarmo. Celé dospievanie vlastne prebieha v dieťati balansovanie, vyrovnávanie sa nielen so strachom z odlúčenia, ale aj s neistotou, ktorá z neho vychádza a prelína sa detskými dobrodružstvami v škôlke, v škole, v kolektíve detí a podobne.
Ako zvládnuť obdobie separačnej úzkosti a zmierniť jej prejavy?
- Pri najmenších deťoch je dôležité naplniť ich silnú potrebu blízkosti a kontaktu. Odopierať im ho jednoducho nemôžete. V tomto období pomôžu aspoň drobné vychytávky. Základom je, aby vás dieťa malo „na očiach“. Tomu pomôžu prenosné postieľky, ohrádky na hranie, detské sedačky. Nemusíte byť teda nevyhnutne pri dieťatku priamo, ale bez problémov si môžete uvariť obed či upratať byt. No a pokiaľ je dieťa nadmieru úzkostné, môžete využiť aj detské nosiče. Aj v tomto extrémnom prípade je však zrejmé, že neustála prítomnosť rodiča v blízkosti dieťaťa nie je riešením.
Pamätajte, že aj malý drobec potrebuje pre svoje dozrievanie pochopiť, že i keď sa rodič vzdiali, po čase sa vráti späť a nie je nutné byť v strehu a napätí. Mieru stresu treba u dieťatka udržiavať na primeranej úrovni, no na druhej strane sa tiež ako rodičia nenechajte terorizovať.
Zaujme ťa: Čo zabaví deti od mala, ale aj predškolákov a školákov?
- Majte na pamäti, že nech sa už dieťa dožaduje vašej prítomnosti akokoľvek intenzívne a sprevádza to aj krik či plač, nezvyšujte naň preto hlas, netrestajte ho a ani nezahanbujte. Pokojným hlasom a chvíľkou pozornosti, ktorú mu venujete, dosiahnete oveľa viac.
Dieťa nebude také precitlivelé a aj separáciu zvládne skôr, keď si vami bude isté, resp. nebude pochybovať o vašej láske k nemu. Z vašej strany by ste mali urobiť situáciu prehľadnou.
Pritom platí, že dieťa má právo na to, aby ste ho prijali aj s jeho smútkom, bolesťami a slzami. Ak bude cítiť, že ho beriete vážne, dáva mu to pocit opory a bezpečia. Neistotu deti najlepšie konštruktívne spracujú tak, keď im sprostredkujete pocit, že sú prijímané. Ich pocity sa nezľahčujú, nezosmiešňujú…
- Nič sa nesnažte urýchliť, intervaly odlúčenia predlžujte podľa reakcií svojho dieťaťa. U každého drobca môže mať separácia iný priebeh. Niektoré akceptujú neprítomnosť rodiča skôr, keď sú zaujaté zaujímavou činnosťou, iné potrebujú pri sebe svoju obľúbenú hračku. Práve hračky, špeciálne plyšáci, plnia úlohu prenosných predmetov, ktoré ich spájajú s blízkymi, dávajú pocit domova a vysporiadavajú sa vďaka nim so strachom. No a takmer u každého dieťaťa funguje motivujúca pochvala, preto na ňu nezabúdajte pri každom zvládnutom odlúčení.
- S vyššie spomínaným súvisí upokojenie dieťaťa samotnou svojou rodičovskou prítomnosťou, čo je základné východisko, z ktorého môžete pomaly smerovať k dlhšiemu odlúčeniu. Avšak len citlivo, na začiatku len na krátky čas a ideálne v domácom prostredí. Napríklad môžete dieťa zaujať hrou, venovať mu pozornosť a následne, keď sa už bude hrať samé, môžete odísť na pár minút do vedľajšej miestnosti.
- Ak už potrebujete od dieťaťa odísť na dlhší čas, treba ho ubezpečiť o tom, že sa vrátite. Pri starších deťoch pomáha uviesť aj presný termín, ten však treba následne aj dodržať. Aj to zaručuje, že sa situácia stáva pre dieťa prehľadnou a odlúčenie zvláda oveľa jednoduchšie.
Oplatí sa prečítať: Výchovné rady pre každý problém
- Čím je dieťa staršie, tým lepšie mu dokážete vysvetliť a zargumentovať svoj odchod. Pri problémoch so separáciou u predškolákov a školákov stavte na úprimný dialóg a pýtajte sa na ich obavy. Keď vám ich dieťa identifikuje, budete mu vedieť lepšie vysvetliť, že sú bezpredmetné.
- Rozlúčka pred odchodom by v zásade nemala trvať veľmi dlho a jej priebeh udržujte v pokojnom duchu. Pokiaľ je vyrovnaný rodič, jeho vyrovnanosť do istej miery preberá aj dieťa. Upokojuje ho to. Niekedy si skomplikujú situáciu aj samotní rodičia, keď sú pred dieťaťom evidentne nervózni a okolo svojho odchodu robia veľkú „drámu“.
Foto: redakcia krasaastyl.sk/Freepik